Pre zobrazenie tohto obsahu potrebujeme sušienky. Povoliť cookies a zobraziť Anasoft litera 2015: Juraj Briškár from Anasoft litera on Vimeo. Próza Juraja Briškára Sprievodca nezrozumiteľnosťou ponúka...�ou ponúka čitateľovi príležitosť, aby si vystačil takmer bez akéhokoľvek príbehu, s jedinou postavou a s minimom udalostí. Takýto pomerne asketický rámec predstavuje ako priestor, ktorý umožňuje uvidieť o to viac, o čo menej v ňom treba prežiť. Za istých priaznivých okolností tak možno získať svojho univerzálneho cestovného sprievodcu, ktorý zaujato a miestami aj zasvätene vykladá svet, nech už pôjdeme kamkoľvek. Sprievodca nezrozumiteľnosťouMôj prístup k slovám a veciam sa celkom prirodzene stal nepraktickým, na druhej strane sa nezdá, že by som tak o čosi dôležité prichádzal, skôr naopak. Vo chvíľach, keď strihám papier, čosi si zapisujem alebo len tak beriem nejaké predmety do rúk, jasne vidím, že účelné konanie a pragmaticky zameraná komunikácia vedú síce k svojim cieľom, tie sa však napokon ukážu ako neúplné. Oproti tomu túlanie sa ulicami akoby malo zdôvodnenie už samo v sebe. Zrejme v súlade s jeho dostredivosťou tak aj v korešpondencii využívam každú príležitosť odpútať sa od témy a začať rozhovor o niečom inom, čo sme obidvaja, adresát mojich slov ani ja sám nemohli predpokladať. Výsledkom je, že mi pribúda takých listov, ktoré ma počas písania zaujali až do tej miery, že som ich neodoslal. V iných zas bez toho, aby bolo jasné prečo, odpovedám na otázky obecnou češtinou, čo mi dovoľuje rozhovoriť sa s chuťou o „uzeným a uheráku“ a oslovovať adresáta hneď „Jemelínek“, a vzápätí hoci aj „Bořivoj“. Inokedy vzniká príležitosť text štylizovať v duchu 19. storočia a titulovať adresáta „amicenko“, „pán brat“ alebo „orol“,“sokolík“ či „boeing“. Zistil som, že obracať sa na ľudí hneď jedným, a vzápätí iným menom je nielen zaujímavejšie, ale aj pravdivejšie. Veď aký už len mohol byť dôvod na to, aby sa niekto volal Alfonz a iný Ervín? „Ernest!“ mohli volať aj za mnou rodičia už odmala, keď som sa hnal dopredu na trojkolke, a bol by som si na to zvykol. Na vlastnom mene si preto pri písaní priveľmi nezakladám a s plnou vážnosťou sa podpisujem hoci aj ako „pískajúci, rozčúlený, na všetko odhodlaný čajník“, pokiaľ sa to viac hodí do celku. Zistil som, že celkom osobitú atmosféru dokáže vyvolať ko-rešpondencia v staroruskom štýle. „Vysokoctená Larisa Dmitrijevna,“ začínam písať a vo vzduchu už cítim chuť kyslých uhoriek, vodky a údeného jesetera, premiešanú s puchom starých kabátov ako v novele od Antona Pavloviča Čechova, „spis, na ktorý sa ma pýtate, by už mal kdes u Vás na poličke ticho si ležať, veď je to už niekoľko dní, čo ho Míťa v pľušti na poštu niesol, ak nie, úradná osoba ho do Vašich spanilých rúčok zaiste ochotne vydá. Už onedlho sa v stoličnom meste Vašom v Ústave pre výskum lekváru na dišpute zúčastňovať budem. Hovorím si preto, že by sme vari mohli slovko dve prehodiť, ak pravda v ten deň, či nasledujúci tiež sa v meste nachádzať budete a nie kdes na majetkoch líšky na koni preháňať. Nuž, ráčte mi kvetomluvou abo šatôčkou čos naznačiť. Z výšin vlastného ničnerobenia, s výhľadom na ostré lúky, vzpriamene ako z dieže s kapustou Vás tubatejkou zdraví E. E. Ern, majiteľ striebornej lyžičky i lesklého samovaru.“
Viac